Pri každej zachránenej mačičke myslím na Zunu, či som nemohla urobiť viac? Aj keď som robila všetko, čo som vedela, Zuna svoj boj o život prehrala. Či veríte či nie, Zuna bolo jedno z mačiatok, ktoré sa zjavilo pred salónom (neviem čo tam tie mačičky ťahá). Ľudia okolo nej prechádzali a nikto nezastal.
Zuna ostala schúlená pod autom, vtedy niekto vbehol do salónu a povedal "Mati vonku je mačiatko", nechala som svoju prácu tak a utekala za ňou. Podarilo sa mi ju vytiahnuť spod auta. Zavrela som salón a utekala na veterinu, kde dostala infúziu. Bola u mňa tri dni, tri dni z celej sily bojovala aby prežila. Hodiny som s ňou ležala na posteli a snažila sa ju zohriať a v malých dávkach podávať krmivo. Jej obľúbená činnosť bola silno sa tlačiť k tvári a cítiť človeka. Riťku mala celú vyštípanú od stolice, ktovie koľko dní bola bez jedla, koľko dní niekde nariekala, kým sa dostala do takého stavu podvýživy.
V pondelok ráno sme vyrazili na veterinu do Hnúšte na ďalšiu infúziu. Ale ja som to už cítila, videla že niečo nie je dobré, chradla. Poviem vám tak rýchlo som na aute ešte nešla ako v to ráno, verila som že to stihneme. Nestihli sme, v Tisovci Zuna vydýchla. A mne ostali oči pre pľač. A milión otázok prečo, prečo sa dejú takéto veci. No myslím na Zunu často, bola výnimočná, bola moja! Áno mala rodinu, mala domov, mala meno. Neumrela ako mačiatko, okolo ktorého len tak niekto prejde. Zuna bola moja mačka. Zuna bola vysnená. 💔